Región Hont
Územie Hontu sa nachádza na rozhraní stredného a západného Slovenska, na pomedzí južnej časti banskobystrického a východnej časti nitrianskeho kraja. Územie Hontu je na severe ohraničené Štiavnickými vrchmi, ktoré smerom na juh prechádzajú do Krupinskej planiny a Ipeľskej kotliny a na juhu zasahuje až do Podunajskej nížiny k rieke Dunaj.
Geograficky je územie ohraničené riekami Hron, Ipeľ a Krtíš. Pred rokom 1918 časť Hontianskej župy zasahovala do Maďarska. Slovenská časť Hontianskej župy je v súčasnosti začlenená do okresov Krupina, Banská Štiavnica, Levice, Veľký Krtíš a Nové Zámky.
Susedmi regiónu Hont sú na západe región Tekov, na severe Zvolenský a na východe Novohradský región.
Administratívne vymedzenie územia Hontu
Územie označované ako hontianska oblasť či región je totožný s bývalou Hontianskou župou, ktorá bola situovaná v južnej časti stredného Slovenska. Vývoj hontianskeho komitátu sa viaže na 11. storočie, kedy bol vyčlenený zo staršieho Novohradského komitátu. Hontianska stolica, neskôr župa siahala až na dnešné územie Maďarska ( 19 obcí), jej súčasťou bolo pôvodne tiež územie Malohontu, ktorý bol v roku 1802 pričlenený ku Gemeru. Administratívno-správnym centrom bol pôvodne hrad Hont, od polovice 18. storočia bolo župné centrum v Kemenci, potom v Šahách. Južná hranica bola definitívne stanovená v roku 1925. Podľa administratívno- správneho členenia Slovenska platného od roku 1996 zahŕňa tento región približne územia týchto okresov:
Podľa administratívno- správneho členenia Slovenska platného od roku 1996 zahŕňa tento región približne územia týchto okresov:
- na severe okres Banská Štiavnica
- na západe časť okresu Levice
- v strede a na severovýchode okres Krupina
- na severovýchode časť okresu Veľký Krtíš
- v malom juhozápadnom výbežku časť okresu Nové Zámky
História
Územie Hontu bolo osídlené už v neolite v mladšej dobe kamennej t .j. asi 6 000 rokov pred naším letopočtom. Svedčia o tom početné archeologické nálezy, ktoré sa na tomto území zachovali. Ešte viac nálezov sa zachovalo z doby medenej a bronzovej (1900 – 750 rokov pred n. l.). Praveké a stredoveké nálezy svedčia o prítomnosti viacerých kultúr na tomto území.
V 5. storočí, teda v období sťahovania národov, začínajú do tejto oblasti prenikať Slovania, ktorí najskôr osídľujú úrodné nížiny, neskôr aj hornatejšie oblasti. Po páde Veľkej Moravy obsadzovali postupne južné časti Hontu aj maďarské kmene.
Hontiansku hradnú župu možno písomne doložiť už v 11. storočí. Rozvoju tohto regiónu pomohla v tomto období známa obchodná cesta, uvádzaná v historických prameňoch ako via magna. Cesta viedla z Budína popri hrade Hont cez Vracov do Krupiny, Zvolena až po Krakov a sprostredkovávala výmenu tovarov a medzinárodný obchod. Táto cesta ešte i dnes zabezpečuje prepojenie v strednej Európe v smere Balt – Krakow – Budapešť – Jadran. Tieto historicky podložené skutočnosti a množstvo kultúrnych pamiatok a prírodných zaujímavostí sú aj dnes predpokladom k rozvoju cestovného ruchu, vidieckeho turizmu a agroturizmu v tejto príťažlivej oblasti.
Chránené územia v Honte
Región Hont sa rozkladá na ploche 2650 km2 , na rozhraní panónskej a karpatskej klimatickej i biogeografickej oblasti. Krajina Hontu je od pradávna poznačená činnosťou človeka. Tunajšie osídlenie siaha až do staršej doby kamennej a odvtedy je Hont kontinuálne osídlený. Prvé chránené územia v Honte boli arborétum Kysihýbel a dnešný Dolný botanický park.
V súčasnosti sa v Honte nachádza jedna chránená krajinná oblasť ( Štiavnické vrchy) a 38 maloplošných chránených území. Tieto v sebe zahŕňajú: 7 prírodných rezervácií, 3 národné prírodné pamiatky, 10 prírodných pamiatok, a 12 chránených areálov.
Dve územia ( Štúrovsko a Poiplie) sú v zozname chránených vtáčích území a niekoľko ďalších je v zozname navrhovaných území európskeho významu.
V Honte sa nachádza viacero vzácnych mokraďových území. Jedno z nich – Poiplie rozkladajúce sa na ploche 410,87 ha, medzi obcami Ipeľské Predmostie a Tešmak v okresoch Veľký Krtíš a Levice, zapísali 17. februára 1998 do zoznamu medzinárodne významných mokradí, tzv. Ramsarských lokalít. Predstavuje zvyšok rozsiahlejšieho mokraďového ekosystému rieky Ipeľ na juhu stredného Slovenska, ktorý nadväzuje na rozsiahlejšie mokrade v Maďarsku.
Ďalšie dve mokrade, nachádzajúce sa v okrese Krupina (Holý vrch a Holý vrch – močidlo) sú zaradené do zoznamu národne významných mokradí. V zozname regionálne významných mokradí je zaradených ďalších 15 mokradí.
Základné črty prírody v regióne Hont
Hontiansky región patrí k mierne teplým oblastiam Slovenska. Svahy s južnou a juhovýchodnou expozíciou do výšky okolo 300 m majú priemernú teplotu 3°C a júlovú teplotu 18 – 19°C. Priemerná teplota vegetačného obdobia apríl až september v nižšie položených miestach je 14 – 16 °C. Hontiansky región vyniká v lete ako teplé a v celku suché územie. Má v roku priemerne 50 – 60 letných, slnečných dní.
Ovzdušie nad celým regiónom je čisté a zdravé. V samotnom regióne sa nenachádza žiaden väčší priemyselný podnik, ktorý by ovzdušie vážnejšie znečisťoval. Jediným znečisťujúcim faktorom je intenzívna a frekventovaná kamiónová, autobusová a automobilová doprava na ceste pre medzinárodnú premávku medzi hraničným priechodom v Šahách a Zvolenom. Globálne klimaticko-meteorologické výkyvy ako sú veterné smršte, povodne a dlhotrvajúce obdobia sucha neobchádzajú ani tento región. Obyvateľstvo musí s nimi počítať a dúfať, že sa nebudú príliš často opakovať.
Na tvorbe geologicko-petrografického podkladu a na tvorbe morfológie povrchového reliéfu sa zúčastňujú predovšetkým tri na seba akoby nasunuté orografické jednotky. V severnej časti sú to juhovýchodné výbežky Štiavnických vrchov a južné výbežky Javoria. Základnou horninou sopečného pôvodu je v oboch jednotkách pyroxénický andezit a jeho sedimenty – tufy, tufyty, sopečné aglomeráty a ostrohranné brekcie. Druhou orografickou jednotkou je Krupinská planina , ktorá prebieha paralelne takmer východno-západným smerom celým povrchom hontianskeho regiónu. Mierne naklonená pokrýva podstatnú časť regiónu.
Poslednou orografickou jednotkou je intravulkanická Ipeľská brázda, v ktorej si v súčasnosti vytvoril svoju kotlinu tok rieky Ipeľ. Ipeľská brázda má odlišnú geologicko-petrografickú stavbu a povrchový reliéf než Krupinská planina. Je budovaná typickými morskými sedimentmi sarmatského až pozdnobádenského mora a na mnohých miestach pomerne hlboko zasahuje do štruktúry severnejšie situovanej Krupinskej planiny. V regióne Hont prevládajú pôvodné lesné, hnedozemné pôdy. Druhá časť prírodného bohatstva je živá. Sem patrí rastlinný vegetačný kryt – flóra, živočíšstvo – fauna a samozrejme ľudská spoločnosť s jej antropickými aktivitami.
V historických začiatkoch osídľovania bol hontiansky región takmer súvislo porastený listnatým lesom, najmä teplomilnými dubinami a bučinami. Osídlením podstúpila celá oblasť ďalekosiahle zmeny. Napriek tomu v hontianskych dúbravách nájdeme až deväť druhov dubov a niektorých lokalitách Štiavnických vrchov a Javoria stále prevláda buk lesný. Pomerne veľké plochy zaberá už dávno introdukovaný agát. Hojne je rozšírený aj javor poľný a jaseň štíhly. V pribrežnej vegetácii riek a potokov je častá jelša lepkavá a brehy sú často porastené vrbinami a topoľmi Zmienku si zaslúžia aj umele vysadené smrekové a borovicové porasty.
Je evidentné a samozrejmé, že bylinná vegetácia je aj v tomto regióne na druhy veľmi bohatá. Napriek tomu, že v Honte dosiaľ absentuje systematický a súvislý floristický prieskum boli zistené niektoré chránené až vzácne druhy rastlín. Keďže nemožno všetky druhy vymenovať, len pre zaujímavosť uvádzame, že z Hontu je známa jedna z najjužnejších lokalít žltohlava európskeho, niekoľko lokalít kosatca sibírskeho a horca panónskeho.
Podobná, ale oveľa zložitejšia je situácia živočíšstva (fauny). Nepomerne je vyššia taxonometrická (druhová) početnosť a základný výskum určitej skupiny v istej oblasti vyžaduje vždy špeciálnu metodiku zberu a identifikácie. Len málo živočíšnych skupín v hontianskom regióne bolo spracovaných detailne. Pri niektorých rekognoskačných exkurziách sa zistilo, že sa v regióne vyskytujú druhy živočíchov pre Slovensko a niekedy aj pre vedu nové, zatiaľ neuvádzané. Ako príklad uvedieme, že pre Krupinskú planinu bolo podrobným prieskumom zistených 462 druhov pavúkov, z ktorých viaceré patria k vysloveným vzácnostiam.
Prehľadnejšia je situácia stavovcov. Napriek značnému prietoku potokov, žije v nich a vodných nádržiach vcelku 15 – 18 druhov stredoeurópskych rýb. V Honte sú zastúpené aj všetky druhy stredoeurópskych druhov plazov a obojživelníkov.
Populácie vtákov sú od r. 1945 až dosiaľ priebežne sledované. V sadolúčnom ekosystéme sa populácia bežných hniezdičov udržuje na dobrej úrovni.
Fauna cicavcov je okrem poľovnej zveri vcelku málo preskúmaná a menej známa. Z hmyzožravcov je evidovaných 9 druhov, z netopierov 11 druhov a hlodavcov možno tu bežne stretnúť 11 – 13 druhov. Z dá sa že z poľovných revírov sa postupne vytráca zajac poľný a z Hontu takmer úplne vymizol syseľ obyčajný. Čierna a raticová poľovná zver nachádza v hontianskych revíroch takmer ideálne podmienky, o čom svedčí trvalo stúpajúci počet vysokých bodových hodnotení získaných poľovníckych trofejí.
Sociálno-priestorová situácia hontianskej oblasti
Oblasť Hontu je charakteristická pomerne nízkym počtom obyvateľstva, rozptýleným osídlením a dosť slabo vyvinutou sieťou komunikácií. Prírodný charakter je typický prechodom z horských oblastí a podhorí do kotlín až rovín.
Hornaté severné územia sa pod vplyvom nemeckej kolonizácie od 12. storočia značne odlíšili od južných, nakoľko sa tu rozvinula banská a hutnícka výroba. V nadväznosti na ťažobno-priemyselný charakter oblasti vznikal i drevospracujúci a priemysel spracujúci poľnohospodárske produkty. Od polovice 18. storočia sa konsolidoval spoločenský život, rozvíjali sa remeslá a obchod, oživovali sa sedliacke hospodárstva. 20 storočie prinieslo priemyselný úpadok s obmedzenou ťažbou a so strategických dôvodov sa začalo ďalšie spriemyselňovanie tejto oblasti so zameraním na strojársku a potravinársku výrobu.
Nížinná časť Hontu mala poľnohospodársky charakter. Rozvinul sa chov dobytka a v lazníckych dedinách Krupinskej planiny salašnícky chov oviec. Pestovala sa pšenica, jačmeň, menej ovos a na celom území zemiaky. Neskôr pribudla kukurica a teplomilné druhy zeleniny. Pásmo stredného Hontu je jednou z najvýznamnejších ovocinárskych oblastí Slovenska. Pestujú sa tu čerešne, hrušky, slivky, jablone, ale aj marhule, moruše či jedlé gaštany. Stredná časť územia je tiež tradičnou oblasťou pestovania viniča, čo výrazne ovplyvnilo vzhľad krajiny. Zároveň sa rozvíjalo poľovníctvo, rybárstvo a včelárstvo.
V remeselnej výrobe vyniklo hlavne spracovanie hliny a kameňa. Súčasťou bolo aj kachliarstvo. Medzi ostatné remeslá patrilo obuvníctvo, výroba čižiem, kožušníctvo, košikárstvo a pod.
V ostatnom čase bolo zaznamenané rekreačno-liečebné využívanie územia Hontu, čo súvisí s výskytom minerálnych prameňov ako aj väzbou na jeho prírodné a kultúrne zvláštnosti. K aktraktivitám nesporne patria národné prírodné rezervácie, prírodné pamiatky, prírodno-stavebné zaujímavosti, miestne múzeá a množstvo sakrálnych a iných pamiatok.